História obce

pred n.l

História obce siaha až k prelomu nášho letopočtu. Počiatky osídlenia tohoto hornatého regiónu, rovnako ako aj rozvoj sídel v ňom podmienili priaznivé ložiskové podmienky (existencia nerastných surovín). Najstaršie doklady osídlenia súvisiace s ťažbou rúd a ich spracovaním pochádzajú z 10. – 8. storočia pred n. l. (neskorá doba bronzová) z hradiska na Sitne. Z hľadiska osídlenia obce a regiónu sú významné nálezy sídliskového i výrobného charakteru v rámci katastrálneho územia obce Beluj pochádzajúce z 3. – 2. storočia pred. n. l., dokazujúce činnosť Keltov na južne strane Sitna .

1290

Prvá písomná zmienka o obci Beluj pochádza zo 6. júla 1290 „keď kapitula v Ostrihome vydala svedectvo, podľa ktorého Lampert, syn Mikuláša z rodu Hunt- Poznanovcov predal polovicu dediny Beluj štiavnickému mešťanovi Mikulášovi, synovi Hermanna za 300 hrivien striebra pochádzajúceho z Banskej Štiavnice (1 hrivna = 245, 54 g).

1342

V roku 1342 bola obec majetkom hradného panstva Litva., neskôr bola majetkom panstva Čabraď – Sitno. Názov obce Beel- Beley je pravdepodobne odvodený od nálezísk bielej hliny pod Sitno v jej chotári. Ďalšie názvy obce boli: 1342 – Belw, 1786 – Belluja, 1920 – Beluj. Maďarský názov obce je Béld.

1540

Obec vlastnila v roku 1540 1 mlyn a kostol s cintorínom a v roku 1622 ju získal do držby Peter Kohári. Prvá zmienka o hrnčiarstve v obci pochádza z roku 1635. V roku 1743 malo panstvo v Beluji sýpku, 2 mlyny – v lokalite Močidlá a v Prenčove na potoku Štiavnica, krčmu, jatku a kováčsku dielňu.

1873

V roku 1873 tu bola postavená nová budova školy.

1880

V tomto období dosiahla obec aj vrchol v počte obyvateľov. Najviac sa zaznamenalo pri sčítaní v roku 1828, kedy sa v Beluji nachádzalo 112 domov a 672 obyvateľov, roku 1880 žilo v obci 604 obyvateľov. Okrem toho v tomto období stále vlastnila obec mlyn a v roku 1890 sa začalo so stavbou tehelne. V súvislosti s tehelňou v tomto období zaznamenala obec aj najväčší hospodársky rozvoj. Obyvatelia sa živili hrnčiarstvom, ale veľmi rozšírené bolo najmä roľníctvo a v zime drevorubačstvo a furmanstvo .
Z významných osobností tu svoje výskumy realizoval Andrej Kmeť a ako evanjelickí farári tu pôsobili Ján Holuby a Gustáv Štollman, ktorý spolupracoval aj pri výskumoch A. Kmeťa .

1990

V roku 1990 uskutočnilo Slovenské banské múzeum zisťovací archeologický výskum v blízkosti majera Široká lúka. Na terénnej obhliadke sa zistili tzv. pigy (jamy po zisťovaní priebehu žilného zrudnenia, často sa zmenili na exploatačné šachty na ťažbu rudy), štôlňa s haldou a veľké odvaly po dvoch šachtách. Okrem železnej rudy, ktorá sa tu ťažila v 20. rokoch 20. storočia, podľa Labudu (2008), mineralogicko-ložiskové analýzy dokazujú aj ťažbu striebornej a zlatej rudy.
K celkovému obrazu o osídlení územia prispel známy prenčovský farár, archeológ, etnograf i národovec Andrej Kmeť, ktorý tam robil archeologické výskumy, aj početnými nálezmi popolnicových polí z mladšej doby bronzovej. Kmeťove archeologické výskumy s nálezmi v blízkosti dnešnej polohy Beluja však dokázali osídlenie územia už v praveku .

Pamiatky

Kostol Sv. Vavrinca

Základy rímsko-katolíckeho kostola sv. Vavrinca diakona, v obci siahajú až do románskeho obdobia. Už v období do roku 1526 sa v obci predpokladala existencia sakrálneho objektu. Bližšie údaje o ňom sa však objavujú až v prvej polovici 18. storočia v súvislosti so zariaďovaním jeho interiéru .
Prvá etapa kostola je románska. Tvorí ju románsky kostol, ktorý sa zachoval v pôvodnej podobe s minimálnym narušením, mladšími oknami a s pôvodnými detailmi. Pôvodná je aj povrchová úprava muriva tzv. škárovaním a dva pôvodné okenné otvory. Druhá etapa jeho vývoja je rámcovo datovaná do obdobia gotiky a tvorí ju predĺženie lode kostola západným smerom, prístavba veže a pravdepodobne aj sakristie. Toto potvrdzujú dva okenné otvory , situovanie južného portálu a portál sakristie.
Na barokovej dispozícii bol prestavaný v roku 1725 a potom znovu v roku 1871 do súčasnej podoby. Tvorí ho jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytéria a mohutnou hranolovou predstavanou vežou. Hlavný oltár je klasicistický, spolu s ústredným obrazom patróna kostola sv. Vavrinca diakona pochádza zo začiatku 19. stor. Mobiliár kostola tvorí menší klasicistický oltárny obraz Narodenia s datovaním z konca 18. stor., barokový obraz sv. Juraja z prvej tretiny 18. stor., votívny obraz Nesenie kríža zo začiatku 18. stor. a barokový obraz Očisťovania Panny Márie z r. 1740-1745, na ktorom je znázornená Madona v dobovom feudálnom úbore. Súčasťou sú aj dva procesiové kríže s Ukrižovaným z druhej tretiny 19. storočia, ľudová soška Piety zo začiatku 19. stor., barokové svietniky zo začiatku 18. stor. a vzácny mobiliár obojstranne maľovaných zástav z roku 1841 . Vo veži sú umiestnené dva zvony.

Kostol sv. Vavrinca patrí do súboru románskych sakrálnych objektov v podsitnianskej oblasti (Banská Štiavnica, Banská Belá, Baďan, Podhorie) a v oblasti južného Hontu (Ladzany, Sebechleby, Hontianske Nemce, Krupina, Bzovík, Dobrá Niva, Sása, Babiná). Svojimi archaicky tvarovanými okennými otvormi patrí medzi najstaršie kostoly v regióne. Aktuálne poznatky o kostole sv. Vavrinca svojím významom prekračujú hranice regiónu a obohacujú poznanie v oblasti stredovekej sakrálnej architektúry na území Slovenska. Kostol sv. Vavrinca je zaradený medzi Národné kultúrne pamiatky.

Evanjelický a.v. kostol

Evanjelický a.v. kostol bol postavený v roku 1785 ako tolerančný kostol v klasicistickom slohovom štýle. Podľa vtedajších platných predpisov pre stavbu protestantských chrámov nemal vežu a bol vtlačený medzi ostatnú radovú zástavbu obce, ktorej sa musel prispôsobiť i rozvrhom stavebnej hmoty.
Dnešnú podobu objektu tvorí sieňová pozdĺžna stavba s pravouhlým uzáverom. Na severozápadnej strane je pristavená veža, ktorú tvorí šesťboký ihlan. Strecha nad loďou je valbová,. Pôvodný vchod do kostola s jednoduchým kamenným pravouhlým portálom bol z dvorovej strany. V roku 1820, keď sa vytvoril nový vlastný vstup z ulice, bol vchod z dvora zamurovaný. Vtedy sa zväčšili aj okenné otvory.

Prvý návrh na dostavbu veže pochádza z roku 1879 od štiavnického staviteľa S. Petrikovicha. Výstavba veže bola uskutočnená až v roku 1893 podľa návrhu levického staviteľa A. Weselého, prepracovaním staršieho návrh. Z pôvodného návrhu výzdoby veže sa nakoniec uplatnila výzdoba jej fasády vo forme nárožných pilastrov a orámovania.
Presbytérium je oddelené od lode víťazným oblúkom. V strede je oltár z roku 1835 s datovaním na zadnej stene stavby: „ANNO 1835“ umiestneným pod oltárnym obrazom. Oltárny obraz, ktorého autorom je M. Araut zobrazuje „Krista modliaceho sa v Getsemanskej záhrade“. Nápis na zadnej strane obrazu dokladuje jeho dotárora – v roku 1915 ho pre kostol daroval Ján Izák st..
Súčasťou mobiliáru kostola je kamenná krstiteľnica z roku 1820 s mosadzným krytom s krížom. Organ pochádza z roku 1897 od výrobcu Karola Neosera z Nového Jičínu. V prvej polovici 20. storočia boli z kostola odstránené pôvodné barokovo-klasicistické lavice . Vo veži sú umiestnené tri zvony rôznych veľkostí s neogotickou výzdobou.
V rámci pomerne zachovalej štruktúry obce má kostol dominantnú polohu i napriek jeho začleneniu do radovej uličnej zástavby. Má výnimočnú urbanistickú, architektonickú, umelecko-historickú a dokumentačnú hodnotu, na základe čoho bol zaradený medzi kultúrne pamiatky.

Zdroje:

ČELKO, M., MACHAVOVÁ, J., 1990: Beluj 1290-1990. Žiar nad Hronom: MsKS
KMEŤ, A., 1989: Veleba Sitna. Zostavil Š. BARANOVIČ, Bratislava, 290 s.
KOL. AUTOROV, 1990: Etnografický atlas. Bratislava: VEDA, 123 s.
KOL.AUTOROV, 2005: Program hospodárskej a sociálneho rozvoja regiónu Banská Štiavnica, Regionálne združenie pre rozvoj Banskej Štiavnice a okolia.
KOL. AUTOROV, 1977: Vlastivedný slovník obcí I. Bratislava: VEDA, s. 156.
LABUDA, J., 2008: Andrej Kmeť – sitniansky rytier. Martin: Matica slovenská, s.25.
MACKOVÁ, Z., 2008: Kultúrne dedičstvo obce Beluj a jeho využitie pre TUR. Diplomová práca. UMB Banská Bystrica
ONDREJKA, K., 2003: Malý lexikón ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: Mapa